Veľká konferencia De Maria numquam satis: Spoluvykupiteľka a kraľovanie Krista Kráľa
Otvorenie veľkej medzinárodnej konferencie De Maria numquam satis v Aule Magna Pápežského patristického inštitútu Augustinianum v Ríme, predstavovalo skutočne výnimočnú udalosť v teologickom prostredí posledných rokov. V čase, keď sa postava Božej Matky často znevažuje, odsúva do úzadia alebo obmedzuje na čisto náboženskú úctu, sa toto sympózium usilovalo vniesť do cirkevnej diskusie maximálnu dogmatickú a historickú presnosť. Okrem Raymonda Leo Kardinála Burkeho boli medzi prednášajúcimi aj Gerhard Ludwig Kardinál Müller, Profesor Roberto de Mattei či slovenský kňaz otec Ľubomír Urbančok.
Túto obsahovo bohatú mariologickú konferenciu otvoril slávnostným úvodným príhovorom Jeho Eminencia kardinál Raymond Leo Burke, ktorého príspevok s krištáľovou jasnosťou načrtol nerozlučné puto medzi Kristovým kraľovaním a ľudskou spoluprácou na diele spásy.
Kardinál Burke začal svoju prednášku zmienkou o zjaveniach Preblahoslavenej Panny Márie, Matky Božej, na kopci Tepeyac, ku ktorým došlo od 9. do 12. decembra 1531. Nejde o jednoduchú epizódu miestnej nábožnosti, ale o skutočný prejav kraľovania jej Božského Syna. Mária sa pred pokorným domorodým svätcom Juanom Diegom zjavuje odetá do prorockých obrazov Svätého písma: stelesňuje ženu z Apokalypsy odetú slnkom, s mesiacom pod nohami a korunou z hviezd, no predovšetkým nosí vo svojom lone Kráľa kráľov.
Zjavenia v Guadalupe, vysvetľuje kardinál Burke, sú prejavom Krista, ktorý prichádza obnoviť pokoj a správny poriadok, s ktorými Boh stvoril svet. V tomto zmysle je mimoriadna a nanajvýš účinná prítomnosť Márie v Guadalupe vnútorne spätá s dielom spásy a pôsobí ako dokonalý most medzi nebom a zemou. Mexickí katolíci toto spojenie historicky chápali, a to až do takej miery, že obetovanie života veľkých svedkov a mučeníkov dvadsiateho storočia, ako boli blahoslavený Miguel Pro a svätý José Sánchez del Río, sa zavŕšilo pod dvojitým a nerozlučným zvolaním: „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Panna Mária Guadalupská!“
Ústredná téza kardinálovho príhovoru vychádza zo základnej teologickej zásady: hoci Ježiš Kristus, Boh a vtelený Syn, je jediným a výlučným Vykupiteľom ľudstva, Boh Otec vo svojom tajomnom zámere chcel, aby človek slobodne spolupracoval na uplatňovaní vykupiteľského diela. Táto spolupráca nijako nezmenšuje hodnotu Kristovej obety, ale naopak, vyzdvihuje jej nevyčerpateľnú plnosť. Absolútnym počiatkom a dokonalým vzorom tejto spolupráce je Panna Mária, ktorá mala na tajomstve Vtelenia a Utrpenia celkom jedinečnú účasť, a preto sa právom nazýva Spoluvykupiteľkou. Z toho vyplýva, že všetci pokrstení sú povolaní stať sa spoluvykupiteľmi tým, že svoje každodenné kríže spájajú s krížom Spasiteľa.
Aby túto myšlienku náležite objasnil a rozptýlil narastajúce terminologické nedorozumenia, kardinál Burke sa vracia ku klasickému a pevne zakotvenému teologickému rozlišovaniu medzi dvoma osobitnými fázami vykúpenia: objektívnym vykúpením, ktoré sa historicky uskutočnilo na Kalvárii, a subjektívnym vykúpením, ktoré spočíva v uplatňovaní plodov tejto obety na jednotlivé duše v priebehu stáročí. S odkazom na podrobné štúdie Mons. Arthura B. Calkinsa prednáška objasňuje toto zásadné rozlíšenie:
„Teológovia tradične rozlišovali medzi jedinečnou Máriinou spoluprácou na vykúpení v čase jeho uskutočňovania (in actu primo) a uplatňovaním milostí vykúpenia na jednotlivcov (in actu secundo). Vykúpenie in actu primo, čiže ‚objektívne vykúpenie‘ alebo vzostupná fáza vykúpenia, možno definovať ako získanie univerzálnej spásy prostredníctvom obety, ktorú Boh chcel ako prostriedok zmierenia sveta so sebou. Vykúpenie in actu secundo, čiže ‚subjektívne vykúpenie‘, zostupná fáza vykúpenia alebo sprostredkovanie milosti, možno definovať ako uplatňovanie plodov vykúpenia na konkrétnych jednotlivcov prostredníctvom Bohom ustanoveného sprostredkovania. Dôsledne sa zastával názor, že Naša Pani má účasť na oboch týchto etapách vykupiteľského diela, zatiaľ čo všetci ostatní kresťania sa môžu podieľať na uplatňovaní milostí vykúpenia na konkrétnych ľudí a situácie. Preto môžeme byť všetci spoluvykupiteľmi in actu secundo.“
Kardinál uznáva, že časť moderných rozpakov a ťažkostí pramení zo spôsobu, akým sa slovo Spoluvykupiteľka prekladá alebo chápe v súčasných jazykoch. Predpona „spolu-“ totiž môže nesprávne vyvolávať predstavu rovnocenného konania, akoby Mária stála na rovnakej úrovni ako jej Božský Syn. V latinčine, z ktorej tento termín pochádza, je však jeho význam zásadne odlišný: vždy označuje druhotné konanie, ktoré je úplne závislé od Kristovho konania a podriadené mu.
Kardinál Burke následne zdôrazňuje krásu i vnútorné hranice tejto Máriinej spolupráce:
„V latinskom jazyku, z ktorého pochádza termín ‚Spoluvykupiteľka‘, však tento výraz vždy znamená, že Máriina spolupráca či spolupôsobenie na vykúpení je druhotné, podriadené a závislé od Kristovho konania – a predsa, napriek všetkému, ide o niečo, čo Boh ‚slobodne chcel prijať […] ako nepotrebnú, no nádherne príjemnú súčasť tej jedinej veľkej ceny‘, ktorú jeho Syn zaplatil za vykúpenie sveta.“
Táto jedinečná úloha navyše vôbec nie je nedávnym vynálezom ani svojvoľným dodatkom, ale predstavuje jednotný a organický rozvoj toho, čomu Katolícka cirkev vždy verila a čo učila už od apoštolských a patristických počiatkov. Už koncom druhého storočia svätý Irenej Lyonský opísal poslušnosť Nazaretskej Panny ako dokonalý protiklad vzbury Evy a označil Máriu za „príčinu spásy“ pre seba samu i pre celé ľudské pokolenie. V stredoveku prehĺbila mystickú hĺbku tejto obety byzantská teológia, najmä prostredníctvom Jána Geometra, ako aj latinská tradícia so svätým Bernardom z Clairvaux a jeho učeníkom Arnoldom z Chartres. Arnold osobitne obdivuhodne opísal prítomnosť Panny Márie na Kalvárii tým, že hovoril o dvoch oltároch postavených súčasne na tej istej hore: jeden tvorilo Kristovo telo, v ktorom obetoval vlastné telo, druhý Máriino srdce, v ktorom duchovne obetovala svoju dušu v úplnom súlade zámerov so svojím Synom za spásu sveta.
Hoci Mária kráča pred Cirkvou ako neprekonateľný vzor vďaka jedinečným privilégiám svojho Božieho materstva a Nepoškvrneného počatia, horizont spoluvykúpenia sa týka každého veriaceho osobne. V Božom prozreteľnostnom pláne nie je svätosť života izolovanou či výlučne vnútornou skutočnosťou, ale nadobúda podobu účinnej a aktívnej účasti na Kristovom vykupiteľskom diele.
Kresťan, ktorý sa kúpeľom krstu stal údom tajomného Tela Kristovho, je povolaný vynakladať svoje schopnosti a sily, aby sa podľa slov apoštola Jána stal „spolupracovníkom na pravde“ (3 Jn 8). Táto vznešená dôstojnosť a zodpovednosť veriacich nezbavuje utrpenia, ale ho vykupuje a premieňa na plodný nástroj dobra Cirkvi. Svätý Pavol vyjadril túto pravdu vo svojom Liste Kolosanom pozoruhodnými slovami, keď pripomenul, že ľudské utrpenie nadobúda svoj zmysel vtedy, keď sa spája s Kristovým utrpením a dopĺňa sa v ňom.
V tejto dobe, poznačenej hlbokými a znepokojujúcimi otrasmi tak mimo cirkevných štruktúr, ako aj v ich vnútri, kardinál Burke povzbudzuje veriacich, aby sa utiekali pod materskú ochranu Tej, ktorá v Guadalupe utešovala Juana Diega a pripomínala mu, že zostáva v tieni jej plášťa a v jej náručí. Veriaci môžu nájsť silu zachovať si neporušenú vernosť Synovi iba vtedy, keď sa obracajú k tejto nebeskej Matke a často ju navštevujú. Tak sa ich srdcia, očistené a rozohnené spojením s Nepoškvrneným Srdcom Márie, môžu celkom a bezvýhradne odovzdať Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a aktívne sa podieľať na svedectve o Pravde a na spáse duší.
Fabio Fuiano, Corrispondenza Romana
Giovanni Battista Salvi da Sassoferrato, Public domain, via Wikimedia CommonsSD
