Keby nebol očistec na odstránenie škvrny hriechu z nedokonalých duší, jedinou alternatívou by bolo peklo. Očistec je teda nevyhnutným miestom zmierenia a zadosťučinenia.Každý osobný hriech má dva dôsledky: vinu (ktorá v prípade smrteľného hriechu ničí posväcujúcu milosť a vedie do pekla) a časný trest, ktorý si vyžaduje urážka spôsobená Bohu. Hoci nás sviatosť zmierenia oslobodzuje od viny a časti trestu, stále musíme Bohu poskytnúť dodatočné zadosťučinenie. V tomto živote to môžeme robiť prostredníctvom modlitby, úmyslov svätých omší, almužien, pokánia a získavania odpustkov. Kto zomrie v stave všedného hriechu alebo bez dostatočného zadosťučinenia, odchádza do očistca.

Miesto zadosťučinenia

Už sme videli, že očistec je miestom zadosťučinenia.

Duše v očistci znášajú dvojaké utrpenie: prežívajú dočasnú bolesť zo straty, pretože sú na určitý čas zbavené videnia Boha z tváre do tváre, a zároveň zakúšajú zmyslové utrpenie, čiže bolesť zmyslov. Na rozdiel od zatratených v pekle, v ktorom tresty vyvolávajú nenávisť, duše v očistci nachádzajú v treste podnet k hlbokej láske k Bohu.

Podľa svätého Tomáša Akvinského a svätého Augustína je aj najmenšia bolesť očistca horšia než najväčšie utrpenie v tomto živote. Je to dôsledok intenzity túžby duší po Bohu, ktorého neprítomnosť je nesmierne bolestivá, ako aj veľkosti zmyslového utrpenia. To sa totiž priamo dotýka duše, a preto je horšie než čokoľvek, čo zakúšame prostredníctvom zmyslov.

Utrpenie zmierňované nádejou

Nech sú tresty v očistci akokoľvek prísne, zmierňuje ich nádej.

Svätá Katarína Janovská (1447 – 1510), mystička, ktorá na zemi zakúsila muky očistca, vysvetlila, že človek tam súčasne prežíva nevysloviteľné utrpenie a neopísateľné šťastie.Opisovala, že toto utrpenie pramení z neustále spaľujúceho vnútorného ohňa, ktorý zapaľuje odlúčenie od Boha, po ktorom duša horí láskou. Utrpenie je také intenzívne, že sa každý okamih mení na mučeníctvo bolesti.

Hoci prevyšuje všetko pozemské utrpenie, nemožno ho porovnávať s úzkosťou pekla. Tam je utrpenie beznádejným plodom nenávisti, zatiaľ čo utrpenie v očistci je utrpením lásky naplnenej nádejou. Svätá Katarína preto povedala, že väčšie šťastie než to, ktoré sa zakúša uprostred múk očistca, jestvuje už iba v samotnom nebi. Duša totiž vie, že je spasená, že žije v priateľstve s Bohom a že je obklopená svätými dušami; preto horí láskou k Bohu.

Svätá Katarína vysvetľuje:

Neverím, že možno nájsť šťastie, ktoré by sa dalo porovnať so šťastím duše v očistci, s výnimkou šťastia svätých v raji. Toto šťastie sa deň čo deň zväčšuje, pretože Boh stále viac preniká do týchto duší, a to v takej miere, v akej sa odstraňuje prekážka jeho vstupu. Touto prekážkou je hrdza hriechu a oheň ju spaľuje, takže duša sa čoraz viac otvára Božiemu prenikaniu. Zakrytý predmet nemôže prijímať slnečné lúče, nie pre nejakú nedokonalosť slnka, ktoré neustále svieti, ale preto, že mu v tom bráni pokrývka. Keď sa táto vrstva spáli, predmet sa otvorí slnku; čím viac sa pokrývka stráca, tým viac predmet reaguje na slnečné lúče.

Takto hrdza, ktorou je hriech, pokrýva duše a v očistci ju spaľuje oheň. Čím viac sa hrdza odstraňuje, tým viac duše odpovedajú Bohu, pravému Slnku. Keď hrdze ubúda a duša sa otvára Božím lúčom, jej šťastie rastie. Až do zavŕšenia času jedno ustupuje a druhé sa zväčšuje. Samotná bolesť sa však nezmenšuje; skracuje sa iba čas, počas ktorého ju treba znášať. Pokiaľ ide o vôľu, duše nikdy nemôžu povedať, že tieto bolesti sú bolesťami, pretože sú natoľko spokojné s Božím poriadkom, že ich vôľa je s ním zjednotená v čistej láske.

Trvanie očistca

Čas strávený v očistci možno len veľmi ťažko vyjadriť ľudskými pojmami. V rozprávaniach o súkromných zjaveniach čítame o dušiach, ktorých trest mal trvať niekoľko rokov, alebo dokonca až do konca sveta. Panna Mária údajne zjavila fatimským deťom, že dievča, ktoré zomrelo krátko pred zjaveniami, zostane v očistci až do konca čias.

Teológovia vysvetľujú, že čas v očistci možno chápať dvoma spôsobmi. Prvý je skutočný a zodpovedá času, ako ho meriame na zemi. Druhý je zdanlivý či pomyselný, pretože zodpovedá dĺžke utrpenia, ktorú si duše samy uvedomujú. Toto vnímanie je skreslené, keďže samotné utrpenie spôsobuje, že strácajú pojem o čase.

Preto sa stretávame s dušami, ktoré sa už po niekoľkých hodinách v očistci sťažujú na roky či dokonca stáročia utrpenia. Svätý Anton rozpráva príbeh o chorom človeku, ktorý trpel tak strašne, že jeho utrpenie považoval za niečo, čo presahuje ľudské možnosti, a preto neustále prosil o smrť. Jedného dňa sa mu zjavil anjel a povedal: „Boh ma poslal, aby som ti ponúkol možnosť voľby. Môžeš jeden rok trpieť na zemi alebo jeden deň v očistci.“ Muž si vybral druhú možnosť, zomrel a odišiel do očistca. Keď ho anjel prišiel potešiť, privítal ho bolestný výkrik: „Klamlivý anjel! Veď si mi najmenej pred dvadsiatimi rokmi povedal, že v očistci strávim iba jeden deň… Bože môj, ako veľmi trpím!“ Anjel mu odpovedal: „Úbohá, oklamaná duša, tvoje telo ešte ani nepochovali.“

Pobožnosť k dušiam v očistci

Pobožnosť k dušiam v očistci má svoje korene v prvotnej Cirkvi a vychádza z dogmy o spoločenstve svätých. Hoci tieto duše už nemôžu získavať zásluhy, žijú v priateľstve s Bohom, ktorý im ochotne privlastňuje zásluhy obetované na ich úmysel. Preto je skutkom lásky modliť sa za ne, obetovať za ne sväté omše, obety a odpustky. Táto úcta bola medzi veriacimi natoľko hlboko zakorenená, že ani Luther sa neodvážil ju zrušiť. Pochopil, že na dosiahnutie svojich zákerných cieľov musí postupovať opatrne.

Cirkev na základe Svätého písma a Tradície definovala dogmu o spoločenstve svätých, ktorá povzbudzuje k úcte voči svätým dušiam. Táto úcta nielen roznecuje našu lásku, ale aj posilňuje vieru a prináša útechu tým, ktorí stratili svojich blízkych.

Charles Champigneulle, Public domain, via Wikimedia Commons