Svätosť duší v očistci
P. Martin Berlioux
Milujú Boha
„Každá duša,“ hovorí svätá Katarína Janovská, „sa hneď po vstupe do očistca dostáva do stavu dokonalosti a božského zjednotenia, ktorý by mohol slúžiť za vzor aj tým najväčším svätcom na tejto zemi.“ V očistci sa totiž nachádza množstvo duší predurčených pre nebo, ktoré zvíťazili nad svojimi vášňami, premohli svet i diabla s obrovským heroizmom. Praktizovali čnosti a toto miesto vyhnanstva opustili s nesmiernymi zásluhami.
Žiarili by ako hviezdy na nebeskej oblohe, keby rúcho ich nevinnosti nebolo poškvrnené niekoľkými zrnkami pozemského prachu. Áno, sú to nádherné, sväté duše, ktoré sa zriekli všetkých nedokonalostí. Aj tá najmenej vznešená z nich má väčšiu cenu než celý hmotný vesmír.
Milujú svojho Boha nadovšetko a dokonale. Táto láska ich vedie k tomu, že milujú svoje utrpenie i spravodlivosť, ktorá ich zadržiava na mieste zadosťučinenia. Keby sa pred nimi otvorili brány neba, radšej by zostali v očisťujúcich plameňoch, než by vstúpili do slávy s čo i len najmenšími nedokonalosťami. Nedokážu svojmu Milovanému dostatočne poďakovať za to, že im pripravil miesto zadosťučinenia, aby mohli dosiahnuť ten jas krásy, ktorý prináleží jeho nevestám. A uprostred svojich bolestí neustále opakujú ešte vrúcnejšie než Jób: „Nech je zvelebené sväté meno Božie!“
Majme teda súcit s týmito svätými dušami, pretože viac než kedykoľvek predtým potrebujú našu pomoc. Jedného dňa si vymeníme úlohy a ony sa stanú našimi ochrankyňami v nebi a našimi orodovníčkami u Boha. Vtedy nám s radosťou odplatia všetko, čo sme pre ne vykonali v deň ich súženia.
Boh ich miluje
„Ak Boh,“ hovorí neznámy autor, „miluje nás, úbohých hriešnikov, ktorí sme takí nedokonalí a takí chudobní na čnosti a zásluhy, o čo väčšmi miluje tieto sväté duše v očistci, ktoré mu navždy patria a v ktorých vidí žiariť krásu svojich vyvolených!“ Sú mu nekonečne drahšie. Sú jeho nevestami, jeho milovanými deťmi, dedičmi jeho slávy, povolanými ho naveky oslavovať v nebi.
Všetky sú živými kameňmi určenými na stavbu nebeského Jeruzalema. Božský sochár ich zdokonaľuje svojím dlátom: brúsi ich a leští, skôr než ich umiestni na miesto, ktoré im od večnosti pripravil. Nežne ich miluje, s láskou na ne hľadí a vrúcne túži zjednotiť sa s nimi. Jeho otcovské srdce trpí ich smutným vyhnanstvom, no jeho spravodlivosť, rovnako oprávnená ako dobrotivá, ich drží vo väzení, kým nesplatia všetky svoje dlhy.
Akú radosť teda musí mať tento dobrý a nežný Otec, keď medzi trest a vinu vstúpi prostredník, aby zmiernil jeho prísnosť a zmieril ho s dieťaťom jeho lásky! Je to najvyššia láskavosť vykonaná pre Boha, pretože konáme pre Neho čo sám nemôže urobiť kvôli svojej spravodlivosti. Koľko dôvodov máme milovať tieto požehnané duše a štedro im preukazovať milosrdenstvo!
Veľmi si zasluhujú našu náklonnosť! Keď dávame almužnu chudobnému, nevieme, či si ju zaslúži, ani či sa tým nestane ešte vinnejším a nevďačnejším. Tu sa však môžeme s istotou spoľahnúť, že naše úsilie prinesie ovocie. Pôda, do ktorej sejeme, je vždy úrodná: za každé zrnko, ktoré do nej vložíme, zožne nebo jeden plod a nám pripadne požehnanie.
Foto: By Eduard von Steinle – wikimedia.commons
