Bohatí sa ľavicovému okrádaniu nepodriadia. Presťahujú sa
Gary Isbell
Ak chceme pochopiť socialistickú agendu, musíme si uvedomiť jednu zásadnú vec: celá stojí na rovnostárstve a marxistickom triednom boji. Z toho vyplýva aj jej daňová politika. Tá totiž nie je otázkou matematiky, ale nemorálnou krádežou, ktorá sa vydáva za opatrenie na zvýšenie príjmov štátu.
Socialistický program držia pohromade dve zásadné chyby. A ani jedna z nich nie je ekonomická.
Prvou je rovnostárstvo. Podľa ľavičiarov nerovnosť nie je skutočnosť, s ktorou treba rozumne pracovať, ale nespravodlivosť, ktorú treba odstrániť. Veľké bohatstvo preto nie je jednoducho „príliš veľké“. Je nespravodlivé.
Z tejto logiky vyplýva, že daň z majetku je potrebná nie preto, aby štát získal peniaze na sociálne programy, ale preto, aby odstránil „nespravodlivosť“ spôsobenú existenciou bohatstva. Príjmy z dane sú iba zámienkou. Koľko sa skutočne vyberie, je nepodstatné.
Druhá chyba pochádza priamo od Karla Marxa. Ľavičiari tvrdia, že bohatstvo sa nevytvára, ale získava na úkor iných. Každé veľké bohatstvo je podľa nich dôsledkom krádeže. Vyvlastnením majetku môžu ľavicoví politici konečne „vyrovnať účty“.
Stačí pozorne počúvať socialistickú rétoriku. Nehovoria: „Tento sociálny program treba financovať“, ale „Nech milionári zaplatia!“ Cieľom nie je vyrovnať rozpočet. Cieľom je odplata.
Skúste teda nadšenca pre majetkovú daň konfrontovať s otázkou, aký malý výnos táto politika v skutočnosti prinesie. Veľmi rýchlo zmení tému. Ak je totiž daň trestom, na výške vybraných peňazí nezáleží.
Triedny boj predpokladá, že bohatí zostanú na svojom mieste.
Konfiškačná politika socialistov však funguje iba vtedy, keď ju tí, proti ktorým je namierená, tolerujú. Dobrou správou je, že na to často nedajú dopustiť.
Spýtajte sa Zohrana Mamdaniho, ako sa darí jeho dani z druhého bývania (pied-à-terre, francúzsky „noha na zemi“). Ide o daň, ktorá trestá vlastníctvo druhého domu v New Yorku.
Majitelia reagujú jednoducho: sťahujú sa.
Obchodná komora Floridy dokonca označila starostu New Yorku za „floridského developera roka“, pretože svojou politikou presúva bohatstvo z Manhattanu na juh. Ocenenie bolo žartom. Samotný odliv kapitálu však bol skutočný.
A nejde iba o Spojené štáty. Ide o celosvetový jav. Spojené kráľovstvo napríklad za posledné desaťročie prišlo takmer o desať percent svojich milionárov. Z krajiny odišiel investovateľný majetok v hodnote stoviek miliárd libier, a to v dôsledku daňového režimu pre osoby bez daňového domicilu a obchodných bariér spojených s brexitom.
Kapitál sa stal digitálnym
V roku 1991 vyšla kniha Quicksilver Capital, ktorej spoluautormi boli Dwight R. Lee a Richard B. McKenzie. Tvrdili v nej, že rýchly globálny pohyb bohatstva a kapitálu bol jednou z príčin veľkých politických a hospodárskych zmien osemdesiatych rokov.
Tento rýchly pohyb označili výrazom „quicksilver capital“ – „ortuťový kapitál“ – pretože práve tak sa moderné bohatstvo správa. Keďže náklady na sťahovanie a komunikáciu sa v priebehu uplynulého storočia dramaticky znižovali, kapitál sa stával čoraz pohyblivejším.
Vlády tak boli prinútené navzájom súťažiť o kapitál. Najčastejšie tak robili ponukou výhodnejších daňových sadzieb.
Margaret Thatcherová a Ronald Reagan tomuto pohybu „ortuťového kapitálu“ rozumeli. Znížili sadzby daní z príjmu fyzických aj právnických osôb, aby uvoľnili zovretie štátu nad súkromným podnikaním.
Úspech bol nákazlivý. Ostatné vlády ich nasledovali, pretože sa nechceli bezmocne prizerať, ako kapitál opúšťa ich krajiny. Firmy preto presúvali svoje sídla, závody i bankové účty do priaznivejších jurisdikcií.
Svätí Cyril a Metod
Od osemdesiatych rokov sadzby daní z príjmu a zo zisku spoločností naďalej klesali, hoci v poslednom období už pomalším tempom. Náklady na prepravu a cestovanie naďalej klesajú. Náklady na komunikáciu sa prakticky prepadli na minimum.
Desiatky rokov sa odstraňovali obchodné bariéry – až kým neprišli noví protekcionisti, medzi nimi aj Donald Trump. Možno ešte len zistí, čo takáto politika znamená pre konkurencieschopnosť Ameriky.
Migračný pohyb bohatstva ešte viac urýchlila digitálna revolúcia.
Kapitál sa dnes môže jedným klikom presunúť na druhý koniec planéty. Nikto nepredvídal, akú obrovskú výmenu bohatstva umožní e-mail a internet. Nikto si nepredstavoval, že pracovať z iného štátu – alebo dokonca z iného kontinentu – sa jedného dňa stane úplne bežnou vecou.
A už vôbec nikto nepredpokladal vplyv umelej inteligencie, ktorá dnes sľubuje pracovné sily tvorené digitálnymi agentmi, ktorí nerešpektujú hranice a neriadia sa zákonmi.
Marx písal o mlynoch a baniach. Jeho terčom bol hmotný kapitál – majetok, ktorý bolo možné obsadiť, ohradiť a zabaviť.
Dnes však kapitál putuje prostredníctvom serverov, zmlúv a spoločností, ktoré nemajú takmer žiadnu fyzickú stopu.
Zakladateľ firmy s notebookom a druhým pasom môže odísť prakticky kamkoľvek. Mnohých vlastníkov, ktorých štát zaťažuje prehnanými daňami, už na mieste nič nedrží. A možností, kam odísť, majú viac než dosť.
Tu sa ukazuje zásadný štrukturálny problém.
Vlády sú pripútané k svojmu územiu. Kapitál nie.
Ak štát začne bohatstvo zdaňovať viac, predvídateľným výsledkom je menej príjmov a slabší hospodársky rast. Práve preto mnohé vlády prestali proti bohatstvu bojovať a začali sa oň uchádzať.
Dilema, ktorú nevyrieši žiadny manifest
Práve v tom spočíva irónia, ktorej dnes čelí rovnostársky projekt socialistov.
Jeho tvorcovia sľubujú „vyrovnať podmienky“ v mene rovnostárstva a v mene triedneho boja vykúpiť vykorisťovaných a utláčaných.
Čo však v skutočnosti prinášajú?
Užšiu daňovú základňu, menší objem miezd a sťahovaciu dodávku, ktorá sa nakladá priamo na príjazdovej ceste štvrte, ktorú sa zaviazali brániť.
Bohatí sa presťahujú. A darí sa im celkom dobre.
Trpia však rodiny, ktoré sú závislé od týchto nadmerne zdaňovaných podnikov. Ich pracovné miesta a mzdy sa totiž nepresťahujú spolu s majiteľmi.
Progresívci a socialisti môžu na základe tejto chybnej marxistickej rétoriky vyhrať niektoré voľby. Ich program však napriek tomu zlyhá.
A nezastaví ho pravica.
Zastaví ho každý štát – ako napríklad Florida –, ktorý pochopí socialistické nepriateľstvo voči bohatstvu ako pozvanie, aby sa o toto bohatstvo začal uchádzať.
Bohatstvo sa nevzdáva.
Bohatstvo sa sťahuje.
A účet napokon zostáva v rukách zamestnancov.
Zdroj: https://www.tfp.org/the-wealthy-dont-surrender-to-theft-by-leftists-they-move/
Obrázky:
Obrázok od Mohamed Hassan na Pixabay
